ŠEPKAJÚCA LEBKA (Lockwood a Spol. #2) – Jonathan Stroud

Hurá! Najmenšia, najošarpanejšia, ale najlepšia (alebo tak si chudák Lockwood aspoň nahovára) paranormálna agentúra Londýna je späť! Od udalostí vo Vreštiacom Schodisku uplynulo pol roka, publicita ustala, no zarábať peniaze treba ďalej. Je tu nový prípad, a Lockwood je šťastný ako blcha. Ako zvyčajne. A potom sa zrazu všetko pokašle. Ako zvyčajne.
To skutočné nebezpečenstvo však tento krát neprichádza zvonka (aj keď hľadať zrkadlo, ktoré zabije každého, kto sa doň pozrie, a musieť pri tom spolupracovať s tímom lovcov duchov z agentúry Fitters, nie je pre kvalitnú pracovnú morálku tá najlepšia kombinácia), ale z ich vlastnej domácej zbierky artefaktov. Áno. Lebka v zaváraninovom pohári opäť prehovorila, a keďže je to zlá-zlá, zákerná entita je jasné, že niečo chystá. Nikto nevie čo, ale nič dobré to asi nebude.

Keď Stroud vydáva prvú knihu v sérií, je to vždy akoby rozdával orientačné brožúrky, kde vysvetlí, ako to tam vlastne chodí, predstaví pár postáv a koniec. Potom príde kniha druhá a až vtedy začína pravá žúrka, pretože je len jedna vec lepšia, ako keď Jonathan Stroud stavia svet. A to, keď začne Jonathan Stroud rozvíjať postavy. No, rozvíjať – skôr rúcať všetky stereotypy, ktorými boli zaškatuľkované, a ukazovať ich v novom svetle, ako skutočných ľudí. Lebka, ktorú počuje len Lucy prináša do inak pokojného života v agentúre chaos, pretože je až natoľko zlá, že kladie samé dobré otázky, čím narúša dôveru, ktorá už aj bez nej len tak hompáľala na vlásku. A keď niekto nedôveruje človeku, ktorého jeden pohyb, alebo rozhodnutie môže rozhodnúť o tom, či sa dožije rána, je to fakt problém.
Lockwood už zrazu nie je taký super, ignoruje dôležité veci, je pasívne-agresívny (aj keď mám z neho stále pocit, akoby bol príliš zidealizovaný, a vieme o ňom dohromady jedno veľké nič. Seriózne, tá lebka v pohári má v tomto štádiu väčšiu osobnosť, ako on. Ale rovnako, ako bola prvá kniha zameraná na Lucy a jej príbeh, išlo v tejto skôr o Geogea, takže predpokladám, že Lockwooda a jeho strašne tajné tajomstvá uvidíme až v trojke).
George už nie je taký otravný a neznesiteľný. Dokonca sa osprchoval! Väčšinu času som sa nevedela rozhodnúť či ho chcem prefackať, ľutovať, kopnúť do zadku, objať, nakričať naňho, alebo mu kúpiť čokoládu, aby nebol smutný – a ak cítite všetky tieto veci naraz k jednej postave, už to vlastne ani nie je knižná postava, ale reálny človek. Ešte aj ten Kipps ukázal svoju vyspelejšiu stránku.
Tam kde bolo Vreštiace Schodisko strašidelné, je Šepkajúca Lebka skôr akčnejšia, dynamickejšia, plná vtipných dialógov (ktoré sú tak veľmi britské, že britskejšia môže byť asi vážne už len kráľovná, aj to len keď má ultra-britský deň), nových miest a postáv. Obe knihy majú veľmi slabý, pomalý začiatok, ale to je u Strouda úplná normálka a zväčša ani neviem, ako sa dostanem zo štádia “meh-160-strán-a-stále-sa-nič-nedeje“, do štádia “ježiši-kriste-najlepšia-kniha-na-svete“. Veď ani pri Amulete zo Samarkandu ešte nikto nečakal, že aká Ptolemaiova Brána (kt. je v mojom súkromnom vesmíre najlepšia kniha, no… vo vesmíre) z toho nakoniec bude.
Nemá zmysel, aby som porovnávala Lockwood a Spol. s Trilógiou Bartimaeus (ktorú na slovenskej obálke Vreštiaceho Schodiska prekrstili na tetralógiu Bartimaeus, doteraz mám z toho tik v oku), pretože aj napriek tomu, že sú v niektorých veciach dosť podobné, je Lockwood a Spol. postavené úplne inak, takže nikdy nedosiahne takú gradáciu, a pri porovnávaní by vyšlo len ako lacný odvar aj napriek tomu, že je to najlepšia séria, akú som tento rok čítala.
Ale jednu vec porovnať môžem, pretože až vďaka Šepkajúcej Lebke som si uvedomila, ako veľmi mám rada spôsob, akým píše Stroud ženské postavy. No. Ak by som chcela byť diplomatická, povedala by som, že všetky jeho dievčatá nesú dosť výrazné povahové, osobnostné a výzorové podobnosti. Ak by som chcela byť hnusná (ale precíznejšia), povedala by som, že on vlastne píše stale dookola jedno to isté dievča, len ho vždy zasadí do inej situácie. Toto by mohol byť problém, ale nie je, pretože vybral to najpoužiteľnejšie, najnormálnejšie, najrozumnejšie dievča, a ak sa objaví v ďalších 50 knihách, jedinou vhodnou reakciou na to bude usmievať sa a volať na slávu. Takže to, že sa v postave Lucy do života tak trochu vrátil môj najväčší knižný girl crush Kitty Jonesová, je len bonus.
Jediná vec, čo ma máta, je prvá osoba. V tomto si budem zase trochu protirečiť, lebo aj keď je to jedno z naj rozprávaní v prvej osobe, Stroud píše najlepšie v osobe tretej, tá je najúprimnejšia, vie všetko. Použil ju vo všetkých svojich predchádzajúcch knihách, a dopadlo to super. Dobre, Bartimaeove kapitoly v Trilógií Bartimaeus sú síce v prvej osobe, ale len preto, aby bol jeho uhol pohľadu oddelený od toho ľudského (či už sa jedná o mágov, cez Nathaniela, alebo obyčajných prostákov, cez Kitty). A Lucy, ako 15-ročné dievča nebude mať nikdy taký nadhľad nad vecou, ako 5000-ročný džin.
Mám tiež dosť chaos v tom, kam Šepkajúcu Lebku zaradiť. Oficiálne je to MG, ale ak by som to brala vážne, nastal by veľký chaos a panika, lebo by sa tým pádom musel zmeniť žáner väčšiny kníh, ktoré sú oficiálne YA. Je to zrejme tým, že Stroud nepíše pre jednu konkrétnu skupinu čitateľov, veď aj v každom rozhovore hovorí, že síce jeho hlavné postavy sú zväčša vždy v YA veku, on píše knihu pre seba, pre svoje súčastné, ale aj minulé 12-ročné ja. A keď je niekto schopný napísať detektívny príbeh o pubertálnych britských lovcoch duchov, z ktorej sú rovnako nadšené 12-ročné dievčatá a 40-roční ujovia, no povedzme len, že je to asi vážne génius.
A keďže je Jonathan Stroud môj najobľúbenejší autor, ešte niečo o ňom:
Takže. Je skromný, pretože má len jeden sveter (taký modrý), takže sledovať fotky z jeho autogramiád je ako Londýn-Berlín-Tokio a sveter stale drží. V septembri sa ale dosť rozšupol a kúpil si nové tričko (take šedé). Bol to veľký emocionálny zážitok. Celý fandom plakal od radosti. Má rád svoju manželku (Ginu), pretože vždy keď sa ho pýtajú na najšťastnejšie okamihy života hovorí o ich svadbe, a venoval jej Trilógiu Bartimaeus. Keď vám niekto venuje niečo tak dobré, musí to byť láska. Rozpráva, ako jeho postavy, alebo skôr dialógy postáv vytvára štýlom: Hmmm – čo by som povedal teraz? Z čoho vyplývajú dve veci:
1. Je to veľmi vtipný, ironický ujo.
2. Gina musí mať nervy z ocele.
Vždy keď mám zlý deň, spomeniem si, že niekde tam ďaleko je Jonathan Stroud, ktorý na sebe buď má, alebo nemá svoj škaredý sveter a píše knihu, ktorú si raz budem môcť prečítať, a všetko je hneď OK.

Autor: Jonathan Stroud * Názov: Šepkajúca Lebka * Pôvodný názov: The Whispering Skull (2014) * Séria: Lockwood a Spol. #2 * Rok vydania: 2015 (jún?) * Žáner: Young Adult, Fantasy, Middle Grade

9 thoughts on “ŠEPKAJÚCA LEBKA (Lockwood a Spol. #2) – Jonathan Stroud

  1. Di Toustová píše:

    Ahoj, recenze velmi pomohla protože první díl miluju! Trochu škoda že Lockwood bude jiný, no přece jenom je moje nejoblíbenější postava…Jen se chci zeptat zda jsi knihu četla v angličtině, protože zatím jsem četla že je jenom v anglické verzi. Nebo u vás na Slovensku už ji máte?

    Like

  2. Hana D. píše:

    Nazdar! Som rada, že ti recenzia pomohla a neboj – Lockwood je stále rovnako super, hlavná zmena je skôr v tom, že ho Lucy už nemá tak veľmi zidealizovaného, vníma ho dosť kritickejšie ( takže tá istá situácia, na ktorú by v jednotke reagovala štýlom: “Ó, áno Lockwood, úplne, že sociálne akceptovateľné, ” by v dvojke vyzerala : “ Nie. Lockwood, za akého prekliateho plebejca ma to považuješ? “)
    Čítala som ju v angličtine, slovenská verzia by mala vyjsť v polke mája, takže ešte ani my nemáme. Hm. Ale už sa to blíži!

    Like

  3. Di Toustová píše:

    Uf, díky za odpověď. A respekt za to čtení v angličtině. Ne že bych v ní byla špatná, ale i tak jsem radši když rozumím každému slovu 😀
    Trochu je mi líto že se “změní” postavení Lucy k Lockwoodovi, v první části jsem myslím vycítila že by mezi nimi mohlo něco vzniknout, tak snad v třetí části 🙂

    Like

  4. Hana D. píše:

    Ja som sa v jednotke dosť čudovala, že je tam naznačená romantická zápletka, lebo vo všetkých Stroudových knihách sú hlavné postavy chlapec a dievča, ale vždy len ako kamaráti, takže toto bude možno niečo úplne iné. Uvidíme! Pravdy života a vesmíru nám asi vážne odhalí až trojka.

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s